Založ si blog

Marek Vagovič v sieti Nova alebo O konflikte záujmov novinára II

Marek Vagovič je dvojnásobným laureátom Novinárskej ceny 2011. Novinár, meno ktorého je v brandži pojmom, a pre verejnosť synonymom nezávislosti, profesionálnosti a morálnosti. Údelom blogera je rúcať mýty. Realita ma núti, aby som to urobil aj v prípade Mareka Vagoviča.

prvej časti sme si na nezvratných dôkazoch ukázali, že redaktor Týždňa Marek Vagovič ne;váha pri získavaní informácií porušiť zákon. Presnejšie, nerozpakuje sa požiadať podpredsedu Nova Gábora Grendela, aby v súčinnosti s ďalšími ľuďmi porušil zákon tým, že mu v policajných databázach zistí údaje o tretích osobách.

V pokračovaní tohto blogu si povieme, aké zničujúce dôsledky má pre Vagovičovu novinársku česť a nezávislosť, keď politik kvôli nemu porušuje zákon.

Nezávislý profesionál?

Vagovič napísal napr. článok Amatér Procházka. Bol to ďalší z radu jeho ostrých textov, nekompromisne pranierujúci spoločenské nešváry. Marekove súdy sú nekompromisné, neváha „naložiť“ každému, aj nádejnému apoštolovi spásy slovenskej pravice.

Bez servítky píše: „Procházka totiž začal zbierať peniaze vlastnou hlavou podobne ako Fico. (…) Rozdiel je zrejme len v tom, že Smer zobral od sponzorov viac.“

Aby bolo všetkým jasné, ako hlboko zakladateľom Siete pohŕda pre netransparentné financovanie jeho prezidentskej kampane, udrie ešte ostrejšie: „Má guráž, dobré vzdelanie aj zaujímavý program. Chýba mu však charakter a zrejme je aj vydierateľný. Ideálny profil pre funkciu premiéra.“ Tri vety a každá z nich má silu posledného klinca do rakvy.

Keby bol Vagovič nestranný novinár so cťou a pevným charakterom, odpustili by sme mu, že pomenúva pravdu tak hrubozrnne, bez štipky pokory a súcitu. Nemusel by pamätať na Kristove slová „Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“. Bolo by jeho svätým právom kameňovať každého politického hriešnika. Vagovič mohol byť po vzore E. E. Kisha novodobým zúrivým reportérom. Zaživa ho mohli blahorečiť v novinárskom nebi a vybaviť mu doživotnú permanentku na Novinársku cenu roka.

Všetko je však inak. Možno je Procházka amatér, ale Vagovič nemá profesionálnu česť. Spriahol sa s politikmi, aby iných politikov nekompromisne a bez dôkazov súdil. Vagovič je profesionálny žoldnier, ktorý je pre túžbu po ďalšej novinárskej cene ochotný poprieť aj vlastný charakter.

Pavúk o Sieti, pavúk v sieti Novy

Vagovičova usilovnosť pripomína pavúka. Tká siete vytrvalo, hoci nie je isté, že do nich niečo chytí. Aj preto slávi úspech. Čo však s pavúkom, ktorý sa sám chytí do siete?

Na komentovanej mailovej komunikácii sme si ukázali, ako sa utužujú kamarátšafty novinárov a politikov. Novinár Vagovič požiada kamaráta politika a ex-úradníka komunikačného útvaru kancelárie ministra vnútra Grendela o dôležitú informáciu pre svoj článok, ktorú nevie získať z verejných zdrojov. Je mu jasné, že sa dá získať iba z neverejných policajných databáz. A tiež mu je jasné, že určití ľudia pri tom porušia zákon a prekročia služobné právomoci. Napriek tomu sa o túto službu uchádza. „Špeciálny“ príslušník Pčolinský pritom hovorí, že externému prostrediu (rozumej mimo Nova) ju spravidla neposkytujú. Ale Vagovičovi „služba“ poskytnutá bude.

Neskôr sa ukáže, že službička sa nedá len tak ľahko splniť. Preto prichádza na scénu úradníčka ministerstva vnútra, ktorá má zjavne dôvod byť Grendelovi vďačná a teda je aj ochotná vyjsť mu v ústrety. Službička sa odrazu mení na zložité pátranie v papierových databázach rôznych útvarov polície, pričom úradníčka zvažuje aj to, že využije kontakty na prokuratúre. Navádza ju na to samotný Grendel. Zjavne mu na riadnom vybavení požiadavky „kamaráta“ Vagoviča záleží.

Aké bolo finále tejto emailovej odysei, sme sa od nášho zdroja nedozvedeli. Či boli informácie odovzdané inak ako mailom, vedia iba jej aktéri. Avšak aj to, čo sme si prečítali, nás plne oprávňuje prijať na záver, že Vagovič sa (v „dobrom úmysle“ či v egoistickej snahe vyniknúť) sa zaplietol s politikmi Nova Grendelom a Pčolinským do siete službičiek a protislužbičiek.

Dobehli ho vlastné slová

Na bližšom a dôvernom vzťahu novinára s politikmi nemusí byť nič zlé. Veď to píše aj sám Vagovič. Podľa Mareka „problém je, keď sa to prejaví v jeho článkoch, pretože sa nedokáže odosobniť“. Sám si tak určil mieru, ktorou mu nameriame.

Veľmi by ma zaujímalo, ako je odosobnený Marek Vagovič od Nova a jej potentátov Grendela s Pčolinským, keď ho nezaujíma financovanie ich strany, ale výlučne sa vŕta iba v pokladni Procházkovej Siete? Kde sú rovnako odvážne súdy na adresu Daniela Lipšica a pochybného financovania Nova?

Keby Vagovič pozorne čítal blog svojho priateľa Nicholsona, možno by postrehol tieto slová: „Preto namiesto uvaľovania nových limitov na volebné výdavky potrebujeme zaviesť dokonalý prehľad o politickom financovaní straníckych centrál. (…) Teraz narážam najmä na Sieť, Novu a ďalších nádejných lídrov novej pravice.“

Nicholson nerozlišuje medzi Novou a Sieťou. Vagovič, ktorý sa zaplietol s Grendelom a Pčolinským má však slová kritiky len pre Procházku. Darmo sa bude brániť, že je jeho vecou, že píše o financovaní Procházku/Siete, a nie Novy. V Nove je zapísaný ako „kamarát“ a kamaráti si pomáhajú. Niekedy aj mlčaním a selektívnou kritikou. A s o to väčšou chuťou sa potom píše článok o politickom konkurentovi svojich „kamarátov“.

Čo mohol napísať bez konfliktu záujmov

O financovaní Novy sa už popísalo veľa a nielen na mojom blogu. Vagovič si to nepochybne všimol. A aj keď každá kauza trvá najviac tri dni, aktualizačných momentov, nabádajúcich k zamysleniu sa nad financovaním Novy, bolo v poslednom čase viac ako dosť.

Od takej „banality“, že Darcovia Novy sú na heslo, cez ďalšie porušenie zákona o politických stranách, keď Nova povinnú informáciu o prijatých daroch za prvý kvartál 2014 zverejnila až po voľbách do európskeho parlamentu, hoci zákonná lehota uplynula pred nimi. Nova totiž prijala dar od lídra svojej eurokandidátky Kollára, ktorý si ním zaplatil právo kandidovať, čo je vtipný príspevok k rozvoju našej mladej demokracie.

Vagovič pri útoku na lídra Siete vychádza z tvrdení Matoviča a z objektívneho faktu, že Procházkova prezidentská kampaň bola monumentálnejšia, ako nasvedčuje suma, na akú ho podľa jeho tvrdení táto „sranda“ vyšla. Rovnaké podozrenia mohol úplne oprávnene formulovať aj voči Nove a svojmu kamarátovi Grendelovi. Nestalo sa. Prečo asi?

Mimochodom, Gábor Grendel je podpredsedom politickej strany na plný úväzok. Niekto teda musí zabezpečovať jeho živobytie, kým on „robí politiku“. Kto uverí, že Grendel vyžije z 270 eur mesačne, ktoré dostáva ako Lipšicov poslanecký asistent? Asi iba zúrivý reportér Vagovič.

Čo nezrátal kamarátovi Grendelovi

Sú to síce „len“ podozrenia, ale veľmi závažné.

Keď Grendel vstúpil do politiky, otvoril si živnosť (2. 7. 2012). Otázka teda znie, kto mu hradí faktúry a za čo. Spýtal sa Vagovič, koľko dostal za dva roky politickej činnosti za služby živnostníka Grendela a či to ide z rozpočtu strany? Bolo to viac alebo menej, ako stála Procházková inzercia v RegionPresse?

Keďže Vagovič mlčí, budem ďalej citovať blog Andreja Ďurčanského, venovaný jednotlivým Grendelovým živnostiam:

„Na administratívne služby (asi ako podpredseda strany),

na prieskum trhu a verejnej mienky (asi si myslí, že politika je trhovisko a agentúry ako Abakis, MVK a podobne treba mať podchytené),

na vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti (masy straníkov treba vzdelávať, nie vždy na to stačí pán Farka z Abakisu),

na organizovanie kultúrnych a iných spoločenských podujatí (snemy a iné stranícke eventy),

na činnosť podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov (má zrejme veľa skúsenosti s podnikaním, až toľko, že si bude ako podpredseda strany privyrábať podnikateľským poradenstvom. Na styk medzi podnikateľmi a straníckym vedením totiž niet lepšieho krytia ako podnikateľské, ekonomické a organizačné poradenstvo).

(…) A tento živnostník v politike sedí príznačne na ulici, ktorá spojila politiku s podnikaním. Na Vazovovej.“.

Fiktívna analógia namiesto záveru

Vagovič v článku Amatér Procházka porovnáva českú štátnu zástupkyňu Bradáčovú s Procházkom. Z dvojice štyridsiatnikov nakoniec vyšla bez straty kytičky Bradáčová, keďže Procházka nie je podľa Vagoviča „charakter“. Ostaňme tak aj my pri analógiách a pozrime sa na znalca charakterov politikov bližšie. Aj on už má totiž čerstvých štyridsať:

…a potom, v roku 2004, sa I. O. stal pravou rukou šéfa úradu boja proti korupcii J. Š. V tom čase bol I. O. štyridsiatnik, nezaťažený a nevydierateľný.

J. Š. aj I. O. boli kamaráti istého advokáta a neskoršieho majiteľa Týždňa. Policajta I. O. nikto nevydieral, azda len niekto z finančnej polície. Ten niekto v roku 2000 odpočúval jeho rozhovor s dnešným majiteľom Týždňa. A keďže išlo o nezákonné odpočúvanie – majiteľ Týždňa medzitým docielil víťazstvo v spore so Slovenskom na Európskom súde pre ľudské práva. Nehľadí sa na obsah odposluchu (týkajúci sa okrem iného spoločností VSŽ a B.), takže obaja aktéri sú čistí ako ľalia.

Slovenský bradáč I. O., pravá ruka J. Š., vyhláseného bojovníka s politickou korupciou, neskôr vydieral sám, hoci až keď už bol bradáčom poriadne dlho. Dlhšie ako Bradáčová, a preto sa opil mocou. Ale vydieral len nehodných politikov a ich nominantov: Pavla Ruska a pravdepodobne aj Világiho- otroka F. Hideghétyho, šéfa Slovenského pozemkového fondu (tento chýr roznáša niekto dôveryhodnejší ako Matovič). I. O. mu aj preto vďačí za pozemky, ktoré SPF vydal nejakým reštituentom, od ktorých ich čistou náhodou kúpila firma prepojená s I. O. (jeho bielym koňom) pôsobiaca v meste P.

„Zlí“ politici (Vlado Palko napríklad) urobili aktivitám J. Š. a I. O. koniec. Eufemizmus „vojna policajtov“ sprevádzal ich odchod do dôchodku, do ktorého sa prinajmenšom jeden z nich stihol slušne zaopatriť. Tak to robia štyridsiatnici.

Uplynulo 10 rokov. Dnes je štyridsiatnikom redaktor Týždňa Vagovič. Netreba hľadať dôvody, prečo ho zaujíma práve oblasť podvodov s reštitučnými nárokmi; nehodný kamarát majiteľa Týždňa, ktorého s ním spája odpočúvacia kauza, ktorá pred trinástimi rokmi spôsobila zemetrasenie na finančnej polícii, s tým nesúvisí. Treba v tom vidieť výlučne jeho „vlastnú hlavu“.

K tej „hlave“: Vagovič ako mladá úspešná tvár slovenskej investigatívnej žurnalistiky vzbudzoval očakávania, kým sa neukázalo, že prišiel na scestie. Tak ako Procházkovi prvoplánovo nešlo o peniaze – tie sú (aspoň na začiatku) pre ambiciózneho politika len nástrojom na slnenie si premiérskeho sna – ani Vagovič nechcel vyzvedať nedovolené tajomstvá pre ne samé.

Vagovičov sen bol žurnalistický, cesta na profesijný vrchol. K tomu potreboval informácie. More informácií pre úspech v ťažkom osude investigatívneho novinára. Ako hovorí jeho kamarát Nicholson, „novinári sú len takí dobrí ako ich zdroje“.

Začal zbierať informácie od naozaj „rôznych“ zdrojov a aj preto sa postupne ponoril do konfliktov záujmov. Dokonca žiadal o informácie aj vtedy, keď musel predpokladať, že budú zabezpečené nezákonnou cestou. Napísal pritom mnohé dobré články. Avšak záväzky voči kamarátom mu nedovolili písať iné, možno ešte lepšie. Tých totiž musel z hľadáčika svojho ostrého pera vynechať. Stal sa tak typickým politickým žurnalistom, kritizoval selektívne, v zhode ideológiou a záujmami svojich politických priateľov. Cítil sa oprávnený urážať druhých a pohŕdal zdĺhavým dokazovaním faktov. Veľmi dlho sa mu darilo klamať telom a jeho povesť ostávala nepoškvrnená.

Medzi ním a niektorými novinárskymi šľapkami dzurindovskej a mečiarovskej éry bol rozdiel iba v kvantite. Oni sa spolčovali s politikmi častejšie, a preto boli sústavne v konflikte záujmov. Osvojujúc si prísny Vagovičov meter sme oprávnení konštatovať, že podstata je tá istá. Bez ohľadu na kvantitu, či ide o Procházku alebo Fica, o Vagoviča alebo Kapustu. Navyše, na novinárov Týždňa máme trochu vyššie nároky ako na Kapustu a jemu podobných.

Áno, je možné, že Vagovič sa raz napriek všetkým prešľapom stane novinárskym bardom. Úspešne prebehne proces jeho žurnalistickej beatifikácie. Má guráž, lepšie vzdelanie ako mnohí novinári, zaujímavý štýl a v jeho prospech hrá hlavne obsah investigatívnych článkov. Chýba mu však charakter a zrejme je aj určitými politikmi vydierateľný.

No nie je to ideálny profil budúceho kráľa slovenských investigatívnych novinárov?

 

Adam Kemény

 

Keď pavúk svoje siete dotká

a jeseň zbiera lístie na pieseň,

ty mizneš v diaľke ako bodka

a najstudenší vietor vanie sem

 

(Pavol Hammel)

Pobavme sa na reakciách Lipšica a jeho strany

07.07.2015

Začiatkom júna tohto roka si položil týždenník PLUS 7 dní otázku či „Budú Matoviča zaujímať Lipšicovi igelitkoví darcovia?“. Bol z toho celkom zaujímavý článok, mnohé veci z toho viac »

Ako sa robí z blogera “zločinec”

03.02.2015

Tento článok bude o pokuse o moju diskreditáciu. Predpokladám však, že sa táto téma môže týkať viacerých „nepohodlných“ blogerov. Berte to, čitatelia, ako výstrahu, pokiaľ sa rozhodnete viac »

Má “Posledný križiak” morálne právo moralizovať? Časť 1

21.01.2015

V tomto článku popíšem časť podnikateľskej praxe Milana Krajniaka („Posledný križiak“), bývalého popredného člena strany NOVA a "pravej ruky" Daniela Lipšica. Všetky fakty sú pomerne viac »

Porošenko

Ukrajinský prezident nariadil od 1.apríla prímerie v Donbase

30.03.2017 20:05

Ukrajinský prezident Petro Porošenko nariadil armáde začať od 1. apríla uplatňovať prímerie v Donbase.

Kiska, hodnotenie volieb

Zaplatí Kiska za súkromné cesty špeciálom?

30.03.2017 20:00

Prezident Andrej Kiska mlčí, či takmer milión eur, ktoré za jeho súkromné lety platil štát, vráti do verejnej kasy.

Frauke Petryová, AfD

Líderka nemeckých populistov zvažuje odchod z politiky

30.03.2017 17:46

Líderka nemeckej pravicovo-populistickej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) Frauke Petryová zvažuje svoj odchod z politiky.

Vlak, koľaje, železnice

Železničná spoločnosť dostane nové vlaky z Vrútok

30.03.2017 17:36

Železničná spoločnosť Slovensko uzatvorila zmluvu s firmou ŽOS Vrútky o dodávke 21 dieselových motorových jednotiek.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 253686x
Priemerná čítanosť článkov: 6856x

Autor blogu

Kategórie